2.deň - 13. VIII. 2005-sobota
Veľká Tŕňa - Kapušany - Remetské Hámre

Ráno bol budíček o 5:30...Postaral sa oň kostol vo Veľkej Tŕni, ktorý vytrvalo 10 minút v kuse vyzváňal! A to v noci bol budíček tiež - alarm, čo "stráži" areál v ktorom sme spali sa ozval dva krát...Do siedmej, kým mal prísť Matúš, aby sa s nami rozlúčil mal teda každý "voľno". Jeden sa umyl, druhý si umyl - veci z predošlého dňa. Tretí si pofotil okolie. Ale zhodli sme sa po návrate z cyklocesty, že toto bolo naozaj najkrajšie "ubytovanie". Matúš prišiel ako sľúbil, kúpili sme niekoľko flašiek vínka z Tŕne. Dnes nás čaká najdlhšia etapa cykloakcie. A večer by sa k nám mali pridať dievčatá! Takže aj preto to víno v našich cyklobrašniach. Cestu na Slovenské Nové Mesto Matúš vysvetlil, lúčime sa teda a sadáme na naše koníky. Za vinárskym podnikom odbáčame vpravo, prebicyklovali sme popri kostole. Napájame sa na červenú turistickú značku. Plynulo nasleduje Malá Tŕňa, približne po dvoch kilometroch treba dať pozor! Kto chce pokračovať do Slovenského Nového Mesta, musí pokračovať na Y križovatke cestou vpravo. Pôvodne aj my sme mali ísť takto, ale "vyšším zásahom", teda Jožkom - ideme ľavou cestou. Mierne do kopčeka, prechádzame cez Zemplínsku vrchovinu - prichádzame do obce Černochov. Po hlavnej ceste vpravo ideme smerom na Boršu. Cesta je vo veľmi dobrom stave, Jožko ju nazval - "transdedinská magistrála". Má pravdu, široká, upravená cesta dovoľuje obdivovať okolie. Vinohradnícka oblasť je nádherná, po pravej strane Slovenské Nové mesto v diaľke aj so svojím "náprotivkom" - maďarským mestom Sátoraljaujhely. Prichádzame do Borše. Pred potravinami raňajkujeme, pýtam sa na cestu staršej pani, ale vybral som si zle. Po slovensky vie asi ako ja po maďarsky, teda nijako! Pri potravinách mi dal Jožko tip na pána stojaceho opodiaľ a obdivujúceho kone, na ktorých sme prišli. "Tak ten mi toho veru nepovie viac ako tá predchádzajuca pani"odpovedám mu. Na vysvetlenie, keď som zbadal jeho pokrývku hlavy - klobúk s maďarskou trikolórou, zaradil som ho ako beznádejný prípad pre lingvistu, nie to pre našu cykloskupinku... Na veľké prekvapenie, plynulou slovenčinou odpovedal ako máme pokračovať do Klinu nad Bodrogom, jediná možnosť je obísť rieku Bodrog cez Viničky. Prebrodiť rieku neodporúča - vzhľadom na naše naložené bicykle by sme mali "menšie problémy". Ďakujeme teda aj takto ujkovi za radu - a pokračujeme do Viničiek. Tiež slávnej dedinky tokajského vínka. My už sme však mali "nakúpené" takže len zaregistrujeme reklamnú tabuľu na Tokajské víno a prechádzame cez rieku Bodrog po moste do Stredy nad Bodrogom. Ideme okolo cintotína a kostola po ceste do prava. Tu treba dávať pozor na správny smer k najnižšiemu bodu Slovenskej republiky - tam máme totiž práve namierené. Tabuľa k obci Klin nad Bodrogom je schovaná za stromami a plotom. Správna odbočka je po cca 0,5 km od cintorína. Odbáčame teda vpravo - podľa skrytej značky. Ďalej sa netreba nechať zmiasť odbočkami a pokračovať stále po hlavnej asfaltke, jeden úsek je zákerný - pravotočivá zákruta je tá správna cesta! Po 2,5 km prídeme - dalo by sa povedať na koniec sveta. Ale nachádzame sa v obci Klin nad Bodrogom. Bezradne hľadáme niečo, niekoho - koho by sme sa mohli spýtať ako ďalej. K najnižšiemu bodu Slovenska totiž nevedú žiadne orientačné tabule, nič!!! Zastavujeme pri mape okolia, dúfajúc, že aspoň ona nám "povie" správny smer. Nepovedala, našli sme ho sami! Treba sa dať miernym hrádzovým kopčekom /3metre/ priamo. Napravo máme obecný úrad, bicyklujeme popri ňom stále rovno za nosom. Cesta sa mení na poľnú. Po pravej strane je les. Nachádzame sa v peknom prostredí zátok - rieka Bodrog tu má romantické ramená. Nikde netreba odbáčať! Po poli prejdeme približne 1 km a vstupujeme do lesa. Lesnou cestou sa dostaneme k jazierku. Chceme pokračovať ďalej, ale sme na mieste! Najnižší bod SR je dobitý! 94,3 m.n.m. - hlási mramorový kameň. Je na ňom ešte znak Slovenska. Od skupinky ľudí, čo tu trávi víkend sa však dozvedáme, že to pravé "najnižšie" miesto je približne 100 metrov ďalej do poľa. Keďže však už teraz sme zablatení po uši, pre tentoraz sme spokojný s tým čo sme hmatateľne dosiahli. Otáčame bicykle a vraciame sa rovnakou trasou späť. Cez Stredu nad Bodrogom, pri cintoríne a kostole sa dávame tentoraz na Kráľovský Chlmec. Najprv však prechádzame v rovinatej krajine cez Malý Kamenec a Veľký Kamenec. Tu sa nachádza zrúcanina hradu. Hrad postavili v 13.storočí, po tatárskom vpáde. V roku 1283 došlo k výmene majetkov medzi synom Lóranta a rodinou Mičbánovcov. V roku 1438 sa spomína hrad, ktorý mal vežu. Potom ho v roku 1451 dobyl Ján Jiskra a podnikal z neho výpady do blízkeho i vzdialenejšieho okolia. Keď 1458 obsadilo hrad kráľovské vojsko, podpísali na tomto hrade mierovú zmluvu medzi Jiskrom a Jánom Hunyadym. Pravdepodobne v dôsledku týchto udalostí koncom 15.storočia vykonali Soósovci na hrade veľké opravy a vybudovali veľké opevnenie. V 17.storočí, keď sa vtedajší majiteľ Juraj Soós aktívne zúčastnil Vesselényiho povstania, cisárske vojsko 1672 hrad zbúralo. Z hradu vo Veľkom Kamenci sa zachovalo niekoľko múrov - nárožná polygonálna bašta a značne zničená okrúhla delová bašta. Na polygonálnej bašte s priľahlým múrom sa zachovali delové strieľne a otvory okien. Na mieste kde bolo nádvorie je do kameňa vysekaná cisterna, ešte dnes dosť zreteľne rozpoznateľná. Na križovatke v obci ideme vpravo a cez Strážne a Veľký Horeš s kúriou. V Malom Horeši zaujmú kamenné pivnice na víno. Pivnice vedú do nekonečného podzemia, sú vytesané do vulkanickej tufy. Vybudované boli v polovici 13. storočia počas vojny s Turkami a ľudia sa tu ukrývali pred ich nájazdami. V pivničkách je stála teplota 8-10°C. Dobre sa tu darí tunajším odrodám furmintu, žltého muškátu a lipoviny prevteleným do vínka. Kedysi nekonečné katakomby si medzi seba neskôr rozdelili miestny obyvatelia. Postavili priečky a vzniklo tak obrovské množstvo pivníc. Vraj podľa miestnych je ich vyše dvesto. Domáci tu vypekajú aj miestnu špecialitu - malohorešovský veľký koláč - dokonca na výber je "verzia" sladká ale aj slaná. Musíme však ísť ďalej vzďaľujeme sa od "ementálového" kopca na Kráľovský Chlmec. Tu nás víta zrúcanina hradu a pekné kostoly z konca 18 storočia a z roku 1787. Zrúcanina hradu už je nepatrná - predstavuje šľachtické sídlo kaštieľovitého typu. V teréne nevidno stopy po výraznejšej fortifikácii, iba zvyšky dvojpodlažnej obytnej stavby obdĺžnikovitého pôdorysu. Nárožia stavby sú vybudované z veľkých tufitových kvádrov o rozmeroch 34-40 x 60-70 x 40cm. Dodnes stoja zvyšky 180cm (160cm z JV) hrubého muriva objektu, ktorý bol delený priečkou hrubou 1m - zachoval sa 9m úsek tejto priečky. Na prvom poschodí sú v SV stene zachované dve okienka s polkruhovitým zaklenutím (z kameňa, vycvikované tehlami). Skôr nás dokonca "zaujme" veľký amfiteáter - dnes je z neho rovnako len torzo dôb nedávnych. V Kráľovskom Chlmci majú zaujímavo riešenú dopravu - ako si tak bicyklujeme, zisťujeme že sme v protismere. Šoférom to našťastie veľmi nevadilo, policajti tiež neboli nablízku. Podarilo sa nám dostať z mesta. 16 km dlhý úsek do Veľkých Kapušian sa dá "obzvláštniť" zachádzkou ku kláštoru v obci Leles. Z južnej strany je uzavretý kostolom zo 14 storočia, vo východnom krídle sa nachádza kaplnka. V obci je aj katolícky kostol z rokov 1315-60. Celý tento úsek cesty je plánovaná Dolnozemplínska cyklomagistrála. Po prehlaidke pokračujeme rovinatou krajinou početných močarísk, ramien a kanálov rieky Latorica smerom na severovýchod. Cesta je znova v dobrom stave, ako zatiaľ väčšina na tejto cykloceste. Prichádzame do Veľkých Kapušian. Zatiaľ máme za sebou 73 km, krátka prestávka preto príde vhod. Jožko tu chodil na strednú školu, v meste sa vyzná, robí nám sprievodcu. Ja dostávam prvý defekt tejto cyklotúry. Lepím dušu, fúkam. Keď som vytiahol pumpu z ventilčeka - ten sa "porúčal" raketovou rýchlosťou z miesta kde mal ostať. Odlomil sa beťár a bolo po duši. Neskôr som sa dozvedel, že aj takto zničená sa dá nafúkať. Nabudúce budem vedieť! Cez Čierne pole, Bajany, Lekárovce prichádzame do obce Pinkovce. V Záhore sa nám skoro podarilo nelegálne prekročiť hranice s Ukrajinou - neodbočili sme vľavo a pokračovali až na polia. Tu nás sledoval starši pán, našťastie upozornil nás hneď na začiatku že ideme zle. Vrátil nás na správnu cestu. V diaľke sa začínajú črtať Vyhorlatské vrchy. Po Východoslovenskej rovine nás teda čakajú opäť kopčeky. Cez Kristy, Porostov a Ostrov prichádzame do Sobraniec. Sobrance sa vyvíjali od 14. storočia ako zemepánske mestečko panstva Michalovce-Tibava. Prvá písomná zmienka je z roku 1344. Pramene Sobraneckých kúpeľov sa spomínajú už v roku 1335. Na križovatke ideme vpravo - hlavným ťahom na Ukrajinu. Našťastie len 2 km. Vchádzame do Tibavy. Tu sa máme stretnúť so ženským osadenstvom cyklotúry. Hľadáme orientačný bod, ktorý bude dostatočne "viditeľný pre dievčatá". Vyberáme si miestny kostol, je sobota - niečo pred pätnástou hodinou. Všade sú svadobné autá, svadobčania pomaly opúšťajú kostol. Trocha divne pozerajú na nás troch upachtených cykloturistov, ale majú pochopenie - a hlavne dobrú náladu. My už ju takú dobrú nemáme, prešli sme 115 km. Síce po rovine, ale slniečko pekne pripekalo. Čo nás prekvapilo, v Tibave sme nenašli žiadnu reštauráciu. Miestny nás odpoučili do najbližšej - v Sobranciach! Odtiaľ sme ale predsa prišli! Podarilo sa nám spojiť s dievčatami, majú pred sebou ešte veľa km s autom, sú len niekde za Košicami. Dohadujeme si teda nové miesto stretnutia - Remetské Hámre. Idú autom, nebude to pre ne teda problém pár desiatok km naviac. Peťkovi a mne sa už veľmi nechce do sedla, ale Jožko nás správne presviedča. A urobil dobre. Približujeme sa - teraz už na dosah Vyhorlatských vrchov. V obci Choňkovce odbáčame vpravo na Baškovce. Tu, konečne v pohostinstve dopĺňame tekutiny stratené počas cesty. Od domácich sa dozvedáme, že sa dá prejsť priamo cez polia do obce Jasenov. To je potešujúce správa a ešte lepšia je tá, že cesta je po betónových blokoch, taká pre traktory. Ale vyvedie nás priamo pri cintoríe do Jasenova! Celá "skratka" meria približne 2,5 km. Počasie sa nám začína kaziť, pribúda oblakov okolo špičiek vrchov. Už za stáleho mierneho stúpanie cez obce Vyšná Rybnica a Vyšné Remety Jožko ako bezchybná barometrická stanica oznamuje - "bude pršať". Spanie zatiaľ nemáme zabezpečené. Po vstupe do cieľa dnešného dňa - do Remetských Hámrov, nasledujeme Jožka k rodinným známym. Čo je ale škoda dole kopcom. Nastúpane metre strácame v momente. Začína pršať, zotmelo a ochladilo sa. Schovávame sa s Peťkom pod celtovinu a snažíme sa pozakrívať čo najlepšie pred prudkým lejakom. Jožko zatiaľ našiel dom so známymi. Bohužiaľ však u nich prespať nemôžeme. Dali ale tip na pani starostku Remetských Hámrov - vraj obec má ubytovacie možnosti pre podobných ako sme my. Už našťastie len v miernom daždi prichádzame k domu kde býva pani starostka Remetských Hámrov. Nie je ako na potvoru doma, práve prebieha na miestnom futbalovom ihrisku zápas. Chudáci, aj oni museli domoknúť ako sliepky. Ideme teda nájsť aspoň reštauráciu, krčmu, pohostinstvo. Sláva, zakrátko sme ju našli, dokonca poľovnícku! Bicykle si dávame na terasu, my ideme dnu. Objednávame si jedlo. Servírka sa hneď vyfarbila ako pravá východniarka - ukecaná, ale slušná Martinka sa o nás starala veľmi, veľmi dobre! Až tak, že jej vedúci ju musel od nás "odháňať". Ešte šťastie, že to bol jej otec! Dokonca, keď sme jej povedali, že zháňame pani starostku, sama ju "obvolala" a vybavila stretnutie. Naozaj služby prvej triedy! Konečne dorazila aj druhá skupina, s ktorou sme si dohodli stretnutie. Bicykle mali na streche auta, to bolo dobré znamenie do budúcich dní. Tri dievčatá - Barborka, Miriam a Petra plus chalan - výmyselník Peter. Sme teda kompletná zostava. Ubytovanie s pani starostkou Evou Landovou je dohodnuté. Spíme v budove obecného úradu. Večer ešte preberáme čo sme zažili - my aj druhá automobilovobicyklová skupinka. Pri dobrom vínku z Veľkej Tŕne čas ubehol veľmi rýchlo. Spať sme išli hlboko po polnoci. Po 136 km spíme ako v bavlnke, s takýmto nocľahom sme veru nerátali. V budúcnosti vieme, že tu nebude problém s ubytovaním a vždy sa radi vrátime do Remetských Hámrov.

LOKALITA:VEĽKÁ TŔŇA-KLIN NAD BODROGOM-REMETSKÉ HÁMRE CELKOVÝ ČISTÝ ČAS: 7:02:19 /07:00-18:30/ PREJDENÉ KM: 136.03 MAX RÝCHLOSŤ:45.5 PRIEMERNÁ RÝCHLOSŤ:19.3

---

3. deň-14. VIII. 2005-nedeľa
Remetské Hámre - Vinné - Humenné - Snina

Ráno sa budíme do pekného slnečného dňa - paráda! Vyrážame pred deviatou ráno s bicyklami, naľahko bez batožiny. Je nás päť - aj s dievčatami, Barborkou a Petrou. Vybrali sme sa pozrieť si Morské oko. Je to najznámejšia a tiež najnavštevovanejša lokalitoa CHKO Vihorlat. Jazero Morské oko leží v 618 m n.m., má rozlohu 13,8 ha a maximálnu hĺbku 25,10 m. Svojim pôvodom a vzhľadom patrí medzi skvosty nielen CHKO, ale aj v rámci Slovenska. Je to najväčšie zahradené sopečné jazero na Slovensku, vzniklo zahradením doliny Okna mohutným zosuvom so šírkou 800 m a s dĺžkou 1 900 m. Nad jazerom Morské oko sa na severnej strane vypína druhá dominanta CHKO Vihorlat - chránený prírodný výtvor Sninský kameň (1005 m). Prekonávame 7 km stúpanie, nič ťažké. Po ceste sa zastavujeme, prezeráme a fotíme veľmi pekné zelené "paprade". Vidíme rastliny, ktoré na iných miestach nenájdeme. Bicyklujeme po asfaltke, autá majú prístup skoro až k oku. Našťastie je ich málo, a tie čo nás predbiehajú sú "slušné". Prichádzame na parkovisko Krivec. Tu majú motorové opachy "konečnú". Ďalej sa smie ísť len po svojich! My však pokračujeme ďalej na bicykloch - tie sú k prírode určite šetrnejšie. Posledný kopček nám dal zabrať. 500 metrov a otvára sa pred nami scenéria ako z rozprávky. Pred nami vidíme jazero v ktorom pláva veľké množstvo rýb. Jožko ma poučil - sú to jalce. Oddychujeme, pred nami vidíme Sninský kameň. Je tu veľa ľudí, aj zahraničných. Po krátkej prestávke sa vydáme späť k násmu dočasnému domovu - do Remetských Hámrov. Obec vznikla v 18. storočí v súvislosti s ťažbou železnej rudy. V údolí rieky Krivec je chránené nálezisko bociana čierneho. Zjazd dole bol bezchybný! Dole si batožinu ukladáme do auta Jožkových rodičov. Dnes budeme bicyklovať naľahko, batožina nás počká až v Snine. Vyrážame a tentoraz dokonca až šiesti. Pridal sa aj priateľ Barborky. Možno ho presvedčila ona, možno pohľad do mapy. Ten dával tušiť, že až na Zemplínsku Šíravu to bude zjazd. Po pravej strane sa objavuje po pár kilometroch naše slovenské more - Šírava. Za obcou Vyšná Rybnica sa dáme do prava na štátnu cestu 582. Cez Porubu pod Vihorlatom, Jovsu a Kusín prichádzame k Zemplínskej Širave. Východoslovenská nížina je rozsiahla rovinatá oblasť rieky Bodrogu. Na západe je ohraničená rozvodím riek Ondavy a Laborca, na severe zalesnenými výbežkami stredných Karpát a na severovýchode pohorím sopečného pôvodu Vihorlat. Často sa opakujúce záplavy a vysokopoložená hladina podzemnej vody zhoršovali štruktúru pôdy,čím vznikol veľký nepomer ornej k lúkam a pasienkom.Východoslovenská nížina bola typickým príkladom územia, na ktorom bolo nutné zásahom človeka korigovať podmienky vytvorené po stáročia prírodou.V Užhorode bola 28. apríla 1955 podpísaná československo-sovietska dohoda o opatreniach na úpravu vodného režimu riek Latorica a Uh.V priebehu roka 1955 sa urobili výpočty krivky voľnej hladiny veľkej vody rieky Latorice s 1%-nou pravdepodobnosťou a v roku 1957 pre rieku Uh, čo sa stalo základným podkladom pre projektovanie ochranných opatrení na týchto riekach. Zastavujeme sa až v Kaluži. Nepršalo, tak sa len volá ďaľšia obec. Posedíme chvíľu pri bufete s výhľadom na Šíravu, domáci vraj ale dávajú prednosť našmu ďaľšiemu cieľu. Vinianskemu jazeru. Takže plný očakávania sadáme na bicykle. Klesanie sa za obcou mení na stúpanie, čo ma veľmi nepotešilo, ale zatiaľ je to slušné. Vyhorlatské vrchy sa znova hlásia. Prichádzame ku komplexu budov a Vininanskemu jazeru. Ľudí je tu na mňa až moc. Skrytý v tieni čakám, kým zbytok skupiny vyskúšal či nezabudol plávať. Jazero leží v prekrásnom lesnom prostredí. Vyznačuje sa mimoriadne teplou vodou, plocha jazera ja 3 ha, rozloha celého strediska 8 ha. Vinianske jazero je svojou polohou vhodným východiskových miestom turistických a cykloturistických vychádzok ale aj križovatkou mnohých turistických chodníkov. V zimných mesiacoch sa z Vinianskeho jazera stáva veľké prírodné klzisko pre rekreačné korčuľovanie ale aj pre hokejové zápolenia. Tu sa lúčime s "cykloauto" skupinkou, ktorá pokračuje ďalej podľa svojich plánov. Škoda, možno o rok strávime spolu viac km na bicykloch! Pred výšľapom, ktorý nás čaká sa posilujeme v štýlovej reštaurácii s výhľadom na jazero a štýlovo. Halászle chutilo každému. Po jedle sa vydávame do lesa po úzkej asfaltke. Cesta je síce označená tabuľou Zákaz vjazdu ale autá veselo okolo nás lietajú hore-dole ako divé. Je to škoda, prostredie je znova zaujímavé. Fauna a flóra stále prekvapuje. Taktiež aj množstvo studničiek. Asi 5 km stúpanie dáva zabrať poriadne, plné bruchá a kopec sa veru nemajú v láske. Zastavujeme sa pri pamätníku SNP. Aj v týchto pekných miestach sa odohrávala zbytočná vojna. Posledné metre a konečne sme v sedle! Pred nami je len rovná cesta ako nakreslená pravítkom. Zjazd!!! Idem prvý, za mnou Jožko s Peťkom. V minulosti som zažil nepríjemný pád, preto si dávam väčší pozor a zbytočne neriskujem pri zjazdoch. Kontroloval som si cestu predo mnou, za mnou v spätnom zrkadielku. Cesta sa zrazu zatáča, v pravotočivej 90° zatáčke. Prechádzam zatáčkou, pri jej zdolávaní si všímam "zábrany" ktoré sú na svahu pri ceste. Hrubé koly a ostnatý drát. V zrkadle sa objavil Jožko. Za ním som zaregistroval v oblaku prachu Peťka, ktorý sa valil rovno! Ufff. Rovno na tie koly s ostnatým drôtom. Do riti! Keď som zbadal Peťka,na chvíľku ma napadlo, pripomínal kométu s chvostom. Srandovné to bolo, to áno. Ale len na zlomok sekundy. Ďalej nasledovalo naznačenie Jožkovi aby brzdil. On tiež zaregistroval krik domáceho, ktorý stál pri ceste. So zlým tušením sa spoločne vraciame späť. Stále som si myslel, že sa mi to len zdalo a Peťko sa teraz vynorí spoza zatáčky. Vynoril sa, ale celý zelený od trávy, dodriapaný, krvavý. A usmiaty! To je celý on. Pýtame sa, či nemá niečo zlomené. "Všetko v poriadku", zahlási on. Ešte je v šoku. Až po 1 km znova v sedle bicykla si poriadne uvedomuje čo sa vlastne stalo. Pád v 70 kilometrovej rýchlosti mohol dopadnúť oveľa horšie. Zastavujeme preto a sadáme do trávy pri dome v Porúbke. Sťažuje sa na bolesť v ramene, nevyzerá to však na zlomeninu. Hýbe pravou rukou, Jožko prezerá a ohmatáva rameno."Nič." Krátky oddych pomohol, vydávame sa preto ďalej. Cez Podskalku prichádzame do Humenného. Prechádzame stredom mesta, cyklochodník, aký majú tu môže znova Bratislava závidieť. Síce krátky, ale previedol nás celým hlavným námestím. Prichádzame ku kaštieľu z roku 1610, ktorý v 19. storočí prestavali podľa vzoru francúzskych barokových náprotivkov. Pri spievajúcej fontáne oddychujeme, čakáme na predstavenie v jej podaní. Prešla osemnásta hodina a nič, smutný teda odchádzame od tentoraz nespievajúcej fontány von z Humenného na posledné kilometre dnešnej etapy. V spoločnosti áut sa nám ide ťažko, Peťko a ja už "máme dosť". Cez Hažín nad Cirochou, Kamenicou nad Cirochou, Dlhé nad Cirochou prichádzame do Sniny. Unavených nás večer o 19:30 vítajú Jožkovi rodičia. Neskôr sa Peťkov stav zhoršil, predsa len ide - na presviedčanie ostatných na kontrolu do sninskej nemocnice. My zatiaľ oddychujeme, rozprávame naše zážitky... ale stále sme v duchu s Peťkom a čakáme na jeho návrat. Prichádza s Jožkovým otcom, ktorý ho odviezol autom po hodine. Netvári sa nadšene - verdikt RTG snímku - zlomená kľúčna kosť, mu dáva stop ako jednému z členov cyklotúry Východ´05. Peťko dokázal prejsť v dnešný deň ešte 30 km s týmto zranením. Cyklotúra však pre neho skončila po 3 dňoch a 320 kilometroch. Smutné konštatovanie. Smutné ukončenie cyklotúry, ktorú len čakali najkrajšie etapy. Smutná preto noc u Jožkových rodičov.

SUMÁR DÁTUM: 14.AUGUST 2005 LOKALITA:REMETSKÉ HÁMRE -VINNÉ-HUMENNÉ - SNINA CELKOVÝ ČISTÝ ČAS: 4:43:52 /9:30-19:30/ PREJDENÉ KM: 83.06 MAX RÝCHLOSŤ:66.0 PRIEMERNÁ RÝCHLOSŤ:17.5

---

3. deň-15. VIII. 2005-pondelok
Snina - Nová Sedlica - vrch Kremenec - Snina

Ráno sa rozhodujeme ako ďalej. Už len vo dvojici sa chceme bezpodmienečne vrátiť večer po cyklotúre domov. Ďalšia vec - v celom úseku plánovanej etapy po drevených kostolíkoch smerom na Medzilaborce sú záplavy. Niektoré dedinky sú odrezané od okolitých obcí. Nechceme riskovať nadarmo. Preto sa - aj za pomoci Jožkovho otca, ktorý sa ponúkol, dnes budeme voziť autom. Plán cesty sme si vytvorili nasledovný. Cez Stakčín, do kopcov a serpentín povedľa vodnej nádrže Starina - najväčšom sypanom vodnom rezervoári vody na Slovensku. Podľa Jožkovho otca, ak by sa nedajbože pretrhla - voda z nej by ešte v 12 km vzdialenej Snine dosahovala výšku 13 metrov...Brrr. Krutá predstava. Je zakázané zastavovať pri nádrži, preto si ju veľmi nemôžeme prezrieť. Tu je vidieť rozdiel bicykle/auto! Na bicykli je človek voľný, dostane sa takmer všade. Aj ľudia sa správajú "povoľnejšie" a to, čo občas "prejde" cyklistovi je tiež veľké plus. Prechádzame v peknom prírodnom prostredí, po ceste lemovanej stromami, aút je málo. Cyklistov nestretávame žiadnych. Je to na neuverenie, prečo to tak je neviem. Strach, diaľka, neinformovanosť o týchto miestach Slovenska?

Takto som rozmýšľal celú cestu cez obce Príslop, Kolbasov, Ulič, Uličské Krivé, Zboj až po najvýchodnejšiu slovenskú obec Nová Sedlica. Tu sme odstavili auto pri informačnej stanici NP Poloniny. Vydávame sa na pešiu túru k ďaľšiemu zaujímavému bodu dnešnej turistickej expedície - k trojbodu. V jednom mieste sa tu stretávajú tri štáty - ich hranice. Po červenej značke začíname zostra, sklon kopca je "vražedný". Aspoň pre mňa. V cyklotopánkach sa šmýkalo ako na ľade. No, možno trocha preháňam. Výstup na Kremenec, vrch na ktorom sa stretávajú hranice Slovenska, Poľska a Ukrajiny si užijete! Nielen čo sa týka nastúpaných metrov, tvrdo vydretých. Ale aj čo sa týka prostredia v Národnej prírodnej rezervácii Stužica. Stáročné jedle, viac ako 50 metrov vysoké a tak hrubé, že ich ani niekoľko riadnych chlapov nemôže oblapiť tu stoja, pokiaľ sami neodumrú prirodzenou smrťou. Mňa pred "smrťou" zachránil len Jožkov otec, s ktorým sme spoločne oddychovali a dopĺňali tekutinu. Ledva som fučal za oboma! Na vrchol, vrch Kremenc v nadmorskej výške 1221 metrov sme sa dostali po 3 hodinách tvrdého lesného terénu. Prešli sme povedľa množstva tu prameniacich, rodiacich sa riečok. Do cesty sa nám často "stavali" odumreté kráľovské stromy, ale "upravené" aby ich zdolanie bolo jednoduchšie. Upravené znamená, že ak padli a zatarasili cestu v mieste turistického chodníka, tak je do kmeňa mŕtveho stromu vyrezaný priechod/schodík. Koniec stúpania sme očakávali stále častejšie a ten nie a nie prísť. Konečne , predsa len posledné ťažké stúpanie, ale už s tým pocitom, že cieľ vidíme. Pri trojbode - kamennom monolite z roku 1999 sme sa stretli so skupinou detí z Českej republiky, tiež ťažko rozdýchavali hlavne posledný stupák. Oddychovali sme a kochali sa výhľadom do okolia. Nachádzame sa na najvýchodnejšom mieste Slovenskej republiky - 22°34´03´´ východnej zemepisnej dĺžky a 49°05´18´´ severnej zemepisnej šírky! Po najnižšom mieste Slovenska sa mi teda splnil ďaľší sen. Určite nielen mne, Jožkov otec taktiež vystúpal na Kremenec po prvý krát. Oslávili sme to tak ao sa patrí - domácou vínovicou. Stále prichádzali k trojbodu turisti, nielen slovenský, poľský ale dokonca aj ukrajinský. Škoda, že na tak peknom a významnom mieste nie je viac inormácií o histórii a okolí. To je stále slabá stránka slovenskej propagácie a starostlivosti o turistov. Hádam až sme "nesiahajú" ruky zlodejov a nevychovancov, ktorý by ukradli alebo zničili paneli s informáciami. Ale, asi aj áno, že? Možno pri našom návrate sem v budúcnosti - ktorý určite uskutočníme to bude lepšie aj z tejto stránky. Značenie cesty značkármi po celej ceste bolo bezproblémové. Po hodinovom oddychu sa vydávame na spiatočnú cestu. "Zostup" nám trval približne 2 hodiny. Pri aute sa čístíme ako sa najlešie dá - hlavne topánky máme na nepoznanie - ale nikto z nás neľutuje pešiu túru. Zážitky z nej budú ešte dlho, dlho v našich spomiekach. Na spiatočnej ceste sa zastavujeme pri cerkvi - drevenom kostolíku zhotovenom len z dreva. V tejto oblasti je ich veľa. Vyberáme si kostolík v Uličskom Krivom. Cerkva archanjela Michala pochádza z roku 1718. Je situovaná uprostred obce a svojou krásou upútava pozornosť všetkých okoloidúcich. Trojdielna zrubová stavba spočíva na nízkych kamenných základoch. Steny z obidvoch strán sú ponechané v pôvodnom stave. Oltárna časť má polygonálny tvar. Z mohutnej stupňovitej šindľovej strechy v tvare nepravidelnej valby vyčnievajú dvene veľké veže s jednoduchými krížmi. Ikonostas pochádza z 18. storočia; je zhotovený v barokovom slohu. Ikona sv. Mikuláš, Kristus Pantokrátor a niektoré ďalšie sú zo 16. storočia. Prezreli sme si aj malý kostolík daľej na spiatočnej ceste s peknou drevenou zvonicou. Je veľká škoda, že s nami nemôže byť aj Peťko. Je veľká škoda, že tu nie sme na bicykloch. S nimi sa sem hádam vrátime a zažijeme tú správnu atmosféru, ktorá je možná len v ich sedlách. Po návrate do Sniny preliezame plot do uzavretého kaštiela. Skrýva ešte jedno tajomstvo, "býva" tu Herkules. Vie o ňom len málo ľudí a nájsť ho vie ešte menej! My sme ho našli hneď. Jožko a jeho otec mi ukázali ďalšiu pamiatku ktorá stojí za zhliadnutie. Socha Herkula je ukrytá v kaštieli pred zrakmi turistov. Už v podvečerných sa vraciame domov, kde nás čaká Janka, aby si "odviezla" Peťka domov do Bratislavy. Večer sme strávili pri ohni a opekaní rôznych dobrôt a hlavne pri rozhovoroch.

SUMÁR DÁTUM: 15.AUGUST 2005 LOKALITA:SNINA- NOVÁ SEDLICA-vrch KREMENEC-SNINA CELKOVÝ ČISTÝ ČAS: cca 5 hodín turistiky /08:00-15:00/ PREJDENÉ KM: cca 50 autom + 20 pešo MAX RÝCHLOSŤ:dnes veru nie... PRIEMERNÁ RÝCHLOSŤ:aj tu - dnes veru nie...

Niečo o drevených kostolíkoch:
Všetky drevené chrámy v rámci zástavby jednotlivých obcí majú dominantné postavenie. Sú situované obvykle na vyššie položených, niekedy až ťažko prístupných miestach, excentricky voči iným dedinským stavbám. Súčasťou ich areálov sú aj neveľké cintoríny s jednoduchými drevenými, pieskovcovými a liatinovými krížmi. Celý areál obklopuje zrubová alebo kamenná ohrada so vstupnou bránkou zastrešenou šindľom. Tento architektonický súbor v mnohých prípadoch vhodne dopĺňa drevená zvonica. Drevené kostolíky na východnom Slovensku majú zrubovú základnú konštrukciu, ktorá vytvára široké možnosti z hľadiska pôdorysného riešenia a formálneho stvárnenia objektu. Preto okrem pravouhlých zrubov v tejto oblasti často stretávame zaujímavé polygonálne konštrukčné tvary. Pri spevňovaní vencov zrubu a iných konštrukčných prvkov sa pôvodne nepoužívali žiadne kovové klince. Charakteristickým znakom drevených cerkví v tejto oblasti je ich trojdielnosť, ktorá zároveň symbolizuje Svätú Trojicu. Trojitosť priestoru je aj navonok v mnohých prípadoch zdôraznená trojicou smeromna západsa zvyšujúcich veží. Ako krytina sa na týchto kultových stavbách zásadne používal šindeľ. Na streche a iných architektonických detailoch nachádzame rôzne tesársko-rezbárske geometrické ornamenty. Dekorácia sa uplatňovala dokonca v spôsobe kladenia a profilovania šindľov, šalovacích dosák a líšt. V niektorých dekoratívnych a funkčných prvkoch sa uplatňoval aj kov (kríže, mreže, kovanie okien a dvier). Zvláštnu pozornosť si zasluhujú najmä železné kríže, ktoré sú výrazným umeleckým prejavom dedinských kováčov. Najvýraznejšou a nevyhnutnou súčasťou drevených chrámov je ikonostas (z gréckeho eikon - obraz, stasis - stavba, t.j. drevená stena s obrazmi oddeľujúca oltár od ostatnej časti chrámu), ktorý je výtvarným a funkčným jadrom sakrálneho objektu. Charakteristické je tu prísne usporiadanie ikon, ich vopred určený počet a kompozícia námetov. V umeleckej syntéze spája v sebe architektúru, maľbu a dekoratívnu drevorezbu. Expozícia vzácnych ikon zo 16. - 18. storočia sa nachádza v Galérii Dezidera Millyho vo Svidníku.

---

5. deň-12.6.2005-utorok
Snina - Pčolinné - Snina

Samé smutné správy! Peťko dnes odchádza domov. Záplavy vo východoslovenských obciach stále pokračujú. Pri raňajkách pripravujeme plán dnešnej cyklotúry. Počasie nevyzerá veľmi nádejne, preto rozmýšľa Jožko nad niečim kratším. Nenamietam. Chcú sa ku nám pridať aj deti Jožkovej sestry takže je rozhodnuté. Dnes sa vyberieme vo štvorici k minerálnemu prameňu do obce Pčolinné. Chalani sú natešení, idú totiž aj na Peťkovom bicykli. Prechádzame povedľa rieky Cirocha. Cez Sninu, okolo parku bicyklujeme smerom na rybníky. Tam nás budú čakať ostatní, ktorí idú na výlet autom. Kopček ku rybníkom mi dáva zabrať, ale chalani idú v pohode. Ale našťastie je to len 40-50 metrov a cesta sa vyrovnáva. Pri kúpalisku v parku sa stretávame všetci. Prechádzame po zchátralom areáli, hádam sa miestnym podarí dať ho do poriadku! Veľmi sa nám nechce "ukončiť"prehliadku, vieme čo nasleduje. Rozlúčenie s Peťkom, už sa stretneme až v Bratislave. Stále mu hrozí operácia, ak sa kľúčna kosť nepoddá a neupraví sama. No uvidíme. My kľudnou cestu bez automobilovej premávky pokračujeme po rozlúčke na sever od Sniny po miernychkopčekoch. Žiadne namáhanie nehrozí, nie je dôvod. Napravo aj naľavo máme kopce, ale dnes veru nebudeme trhať žiadne rekordy. Prichádzame do Pčolinného. Ku prameňu sa treba dať hneď na začiatku obce, keď sa prejde cez malú riečku Pčolinka doprava. Približne 100 metrov po úzkej asfaltovej ceste a otvorí sa nám výhľad do okolia. Pred nami je vidieť stromy, cesta sa mení na poľnú. To už ale po ľavej strane pri stromoch vidíme studňu. Prameň s minerálnou vodou je "zasadený" v altánku. Hlboký je 12 - 13 metrov ale dovnútra však nevidieť, bránia tomu betónové platne na ktorých je pumpa. Voda má zaujímavú chuť, vôňa je klasická "vajcová". Naberáme ju aj do fľiaš aby sme mali "dôkaz" aj pre Jožkových rodičov. Spiatočnú cestu si spestrujeme kukuricou ktorú sme nesiali, ale aj napriek tomu zožali. Jednoducho - očesali sme kukuričné pole. Pár kukuričiek skončilo v našich cyklobrašniach. Zastavili sme sa v sninskom informačnom stredisku spojenom s cestovnou kanceláriou. Prešli sme centrom Sniny. Cyklotúra síce bola krátka, ale stála za to. Nemusíme vždy prejsť 100 km aby sme si niečo dokazovali. Menej je niekedy viac, tak sa to myslím hovorí.

SUMÁR DÁTUM:16.AUGUST 2005 LOKALITA:SNINA-PČOLINNÉ-SNINA CELKOVÝ ČISTÝ ČAS: 2:04:42 /10:00-15:00/ PREJDENÉ KM: 35.20 MAX RÝCHLOSŤ:54.5 PRIEMERNÁ RÝCHLOSŤ:16.9

Niečo o minerálnych prameňoch:
Na Slovensku poznáme takmer I 500 minerálnych prameňov. Minerálne vody sú v podstate vel'mi zriedené roztoky rozličných solí. 0 prírodnej minerálnej vode hovorime vtedy, ked' 1 liter obsahuje aspoň 1 gram tuhých rozpustných látok, ak je ich menej, je to prírodná stolová voda. Podl'a chemického zloženia vo väčšine obsahujú katióny lítia, sodíka, draslíka, vápnika a z aniónov najmä fluór, chlór, bróm, jód. Podl'a prevládajúceho katiónu ich delíme na vody: sodné, horečnaté, vápenaté a s iným katiónom. Podl'a prevládajúceho aniónu ich delíme na vody: hydro-uhličitanové, uhličitanové, síranové, chloridové a vody s iným aniónom. Ak minerálna alebo stolová voda obsahuje v 1 litri aspoň 1 gram rozpustného kysličníka uhličitého, je to kyselka (medokýš), ak obsahuje v 1 litri 1 miligram sfrovodíka ,je to sírna voda. Vel'ká časť našich prírodných minerálnych prameňov sú kyselky s obsahom kysličníka uhličitého. Ten sa však k minerálnej vode môže pridať aj umelo (karbonizovanávoda). Ak má prírodná voda liečivé účinky, je to liečivá voda. Liečivé vody delíme na: sírne, jódové, železnaté, so zvýšeným obsahom arzénu, so zvýšeným obsahom jednotlivých iónov. Podľa celkovej mineralizácie sa delia na: jednoduché ( 1 g/1), slabo mineralizované ( 1 g/ 1-5 1), stredne mineralizované (5-15 g/1), silne mineralizované (nad 15g/1). Podl'a prirodzenej teploty pri prameni sa vody s teplotou vyššou ako 25 °C označujú ako termálne a podl'a osmotického tlaku sú hypotonické, izotonické a hypertonické. Izotonické vody sa v črevách najrýchlejšie a najvýdatnejšie resorbujú, hypertonické viažu na seba v tenkom čreve tekutinu, čím zvyšujú peristaltiku činnosf čriev (výhodné pri zápche), hypotonické sa v čreve resorbujú a zároveň zahusťujú, tento podnet sa vyrovnáva zvýšenou diurézou - zvýšeným vylučovaním moču (výhodné pri obličkových a močových chorobách). Pitie minerálnych vôd môže ovplyvnif aj pH moču (nadbytok bikarbonátov posunuje pH na alkalickú a prevaha iónov vápnika na kyslú stranu).

---

6. deň-13.6.2005-streda
Snina - Stratená - Snina

Počasie - v noci pršalo. Ráno - prší. Dnešná cyklotúra je vážne ohrozená. Nevieme, či vyraziť aj v daždi. Nie sme z cukru, ale nadarmo moknúť nemusíme, to sme zaživali pri cyklotúre Šumava 2005 s Cyklorudom. Čakáme preto, ako sa počasie bude vyvýjať ďalej. Pri našom spoločnom stretnutí s "cykloauto" skupinkou v Remetských Hámroch padol návrh na "oplatenie" ich stretnutia. Pretože Jožko je muž činu, jeho návrh na presun vlakom do obce Stratená nebol ani pre mňa problém. V rekordne krátkom čase vyrážame od Jožkových rodičov, manželky Eriky a vykračujeme v daždi na sninskú "predmestskú" stanicu. Máme štastie, vlak prichádza o chvíľu. V Humennom prestupujeme na rýchlik. Zatiaľ nám ide všetko až podozrivo dobre. V Stratenej vystupujeme po 220 prekonaných kilometroch a niekoľkých tuneloch v masíve Volovských vrchov v neskorých poobedných hodinách. Stratená dolina,v ktorej sa obec Stratená nachádza, je 14 km dlhé kaňonovité údolie Hnilca a spolu s Dobšinskou ľadovou jaskyňou je štátnou prírodnou rezerváciou. Neďaleká Dobšinská ľadová jaskyňa je najväčšia zaľadnená jaskyňa na Slovensku. V roku 1877 ju objavil E. Ruffinyi. V roku 1882 bola ako prvá jaskyňa v Európe elektricky osvetlená. Vchod do jaskyne je vo výške 971 m, z celkovej dĺžky 1368 m je prehliadkový okruh dlhý 475 m. Množstvo ľadu v jaskyni je asi 145 000m3, jeho hrúbka je až 22 metrov. Sranda, my vlastne presne nevieme, kde máme hľadať chatu od ktorej má kľuče Petra! Stratená je našťastie malá dedinka vrastená v peknom údolí. Všetko dopadlo tak ako malo, šťastie prialo v tento deň naozaj veľmi. Hostitelia neverili, že sme u nich, až kým nás nenašli v reštaurácii pri večeri. Vracali sa z výletu, počasie neprialo ani turistike, pršalo aj tu. Rozhodli sa preto, že navštívia aqualand v Poprade. Strávili sme pekný večer a niektorí aj noc, spisovateľ, akože ja, to nezvládol a zaspal prvý, ako obykle. Ráno vstávame veľmi skoro, o štvrtej bol budíček, rozlúčenie s Petrou.A aj spiatočná cesta na vlak z ešte spiacej Stratenej mala svoje čaro.

---

7. deň-18.6.2005-štvrtok
Stratená - Snina

Cesta späť do Sniny prebiehala hladko, to štastie nám takto malo priať pri Peťkovom páde a následnom zranení. Ale veď sa vraví: "Štestí je jen muška zlatá. " Tak my sme mali po tieto dva dni celé stádo múch-zlatých! Dnešný deň bol absolútne pohodový.Prichádzame k Jožkovej druhej mame, ku svokre do Belej nad Cirochou. Už sme očakávaní a pre mňa nastáva "východniarska diéta". T.j. keď nemám naliate v poháriku niečo na zahriate - tak ma čaká prestretý plný stôl jedla. A naopak, nie je jedlo, je na stole pitie, to je to východniarske perpettum mobile. Nikdy nezabudnem ako sa o mňa starala Jožkova rodina mamina, otec, všetci.Ešte týždeň a neviem, neviem či by som nezamenil trvalé bydlisko! Len tej práce je tu málo. A dobre platenej ešte menej. Hádam sa raz dá do poriadku aj východ Slovenska po pracovnej stránke. Večer sa vraciame na poslednú noc do Sniny.

SUMÁR DÁTUM:17. a 18. AUGUST 2005 LOKALITA:SNINA-STRATENÁ-SNINA CELKOVÝ ČISTÝ ČAS: dnes nie PREJDENÉ KM: 450km - vlakom MAX RÝCHLOSŤ:no veľká PRIEMERNÁ RÝCHLOSŤ:2 čaje so šľahačkou na hodinu

---

8. deň-19.6.2005-piatok
Snina - Košice

Lúčenie. Ráno vstávam s tým, že ľudia, s ktorými som žil v jednej domácnosti v posledných dňoch pre mňa spravili veľmi veľa. Preto je to lúčenie smutné. Smutné, že končí niečo veľmi pekné. Dúfam, že v podobnom zložení sa či už tu v Snine, alebo inde všetci znova stretneme. Nechávame tu Jožkovu Eriku, príde domov neskôr. Konečne s naloženými bicyklami vyrážame ešte po raňajky k Jožkovej sestre. Potom v peknom počasí po známej ceste cez Belú, Dlhé a Kamenicu nad Cirochou do Humenného. Ináč len pre zaujímavosť - pri príchode do Sniny som si nezmeral aká dlhá je obec Dlhé nad Cirochou - tentorz som sa pripravil. Takže konečný stav hlási: Obec Dlhé n/C je dlhá 3,5 km. Meno naozaj zaslúžené! V Závadke sme najprv vyšliapali kopec, v následnom zjazde ma potešil ani neviemkoľký defekt v tomto roku! V Topoľovke konečne skončili listy od Petry a spol. v poštovej schránke. V Snine akosi nevychádzal čas-ehm. Cez Hudcovce, Tovarniansku Polianku, Tovarné, Podčičvu so zrúcaninou hradu na brale a najväčšou drevenou lyžicou pod ním, čo som videl vchádzame cez Sedliská do Vranova nad Topľou. Pred rokom som sa v týchto miestach pohyboval na cyklotúre Minipivovary Slovenska, ale cestu smerom na Herľany sa mi nepodarilo zapamätať. Na jednej strane je to škoda, že som Jožkovi nemohol ukázať nádhernú časť lesov Slanských vrchov smerom do Košíc. Ale na strane druhej jedno pozitívum z toho vzišlo, veď čítajte daľej! Po rannom osviežení, po cestách Vranova nad Topľou, kde stále blúdime pokračujeme omylom po ceste 553 cez Sačurov, Sečovskú Polianku s autami a nákladiakmi v pätách ďalej. Po približne 10 km odbáčame našťastie na kľudnejšiu cestu do Stankoviec, cez Kravany s výhľadom na Strechový vrch /777,6 m n.m./ pomaly začíname pociťovať blížiaci sa Dargovský priesmyk. Nasleduje Bačkov a konečne obec Dargov. Nádych, výdych a poďme na to! Očakával som horšie stúpanie, aj dĺžky som sa bál. Ale jediné, čo mi robilo problém boli ako vždy autá a veľké množstvo nákladiakov. Cca 5 km ubehlo veľmi rýchlo. V sedle sa fotíme pri pamätníku bojov II.svetovej vojny. A konečne nastáva ta druhá stránka, prečo mi nakoniec "zablúdenie"a vyhnutie sa Slanským vrchom tak nevadilo. Pri zjazde z Dargovského priesmyku mi "naskočila" rýchlosť 71 km! Môj zatiaľ rýchlostný rekord. Ďalej nasleduje dosť ťažký úsek do Košíc. Či už z dôvodu kopčekov, ale hlavný dôvod je hustá automobilová premávka na ceste. Šliapal som so sebazaprením, Košice nie a nie sa ukázať. Posledné stúpanie z Košických Olšian v prítomnosti množstva autobusov je "zabijacké". Našťastie je naozaj posledné, potom už len zjazd až do historického centra mesta. V Košiciach je stále všetko rozkopané, samá značka, uzávierka. Hrôza. Cyklisti si "užijú". Aspoň v centre mesta je zaujímavý "cyklookruh". Po ňom sa dá bezpečne prejsť celé zrenovované historické námestie okolo Dómu Sv. Alžbety. Na Floriánskom námestí sa posilňujeme v minipivovare Golem nefiltrovaným kvasinkovým pivom - treba skúsiť, odporúčam. V tom teple nám padlo dobre. Museli sme sa ale poponáhľať. Vlak odchádzal čo nevidieť, naloženie koňov prebehlo v pohode. Konečne do batožinového vozňa. Po ceste sa nám nádherne ukázali Vysoké Tatry, počasie prialo aj tam. Turistov sme si predstavili ako sa "plahočia" podobne ako my v predchádzajúcich dňoch. Hmm, cestu vlakom domov si skoro vôbec nepamätám, že by sme sa tak opili tým kvasinkovým pivom? Ale viem jedno, určite sme prišli v pohode.

SUMÁR DÁTUM:19.AUGUST 2005 LOKALITA:SNINA-KOŠICE CELKOVÝ ČISTÝ ČAS: 6:10:22 /07:00-13:30/ PREJDENÉ KM: 134.00 MAX RÝCHLOSŤ:71.0 PRIEMERNÁ RÝCHLOSŤ:16.9

Skončil sa naša spoločná cyklotúra po východnom Slovensku. Objavili sme veľa nového, ale stále máme dôvody na návrat - Remetské Hámre, kostolíky... Snina sa páči veľmi, veľmi mne - aj pre dobrých ľudí, ktorých som tu spoznal. Celé východné Slovensko len čaká na "objavenie" svojich pamiatok, prírody, tajomných miest, dievčat-veď na východe sú naozaj najkrajšie! Cyklocestu sme začínali traja, skončili sme ju dvaja. Dvaja v sedle bicyklov, ale jeden bol stále s nami aj napriek tomu, čo sa prihodilo. Nebola to vina Peťkova - také niečo čaká každého. A to nie som Nostradamus, aby som to vedel. Je to jednoducho náš "údel", keď sa niekto venuje takému "koníčku" ako je cykloturistika. Nech to však vždy dopadne tak, aby sme nedávali príležitosť doktorom vyskúšať si čo-to zo svojej praxe. Zo svojej praxe na nás cyklistoch!!! Takto ešte raz ďakujem Jožkovím rodičom, že sa o mňa/nás tak pekne starali. Vždy sa rád/radi vrátim/vrátime a pobudnem/pobudneme medzi dobrými ľuďmi!

Ď A K U J E M E ! ! !






REKAPITULÁCIA TRASY: SPOLU 479 KM
/Celkovo 8 dní - z toho 5 dní bicykel/
1. deň - piatok 12.VII. 2005 - Na Tokajské! 91 km

Bratislava - nočný presun vlakom do Košíc - Košice - Krásna nad Hornádom - Bohdanovce - Rákoš - Slanec - Slanské Nové Mesto - Kalša - jazero Izra - lesná cesta smer Kazimír - Kazimír - Byšta - Kazimír - Michaľany - Luhyňa - Čerhov - Veľká Tŕňa

2. deň - Sobota 13.VII. 2005 - Po Slovenskej rovine. 136 km

Veľká Tŕňa - Malá Tŕňa - Černochov - Borša - Streda nad Bodrogom - Klin nad Bodrogom - najnižšie položené miesto SR - 94,3 m.n.m. - Klin nad Bodrogom - Streda nad Bodrogom - Malý Kamenec - Veľký Kamenec - Strážné - Veľký Horeš - Malý Horeš - Kráľovský Chlmec - Veľké Kapušany - Čierne Pole - Bajany - Lekárovce - Pinkovce - Záhor - Jenkovce - Kristy - Porostov - Ostrov - Sobrance - Tibava - Choňkovce - Baškovce - Jasenov - Vyšné Remety -
Remetské Hámre

3. deň - nedeľa 14.VII. 2005 - Nemocnica na okraji mesta... 83 km

Remetské Hámre - Vyšné Remety -Poruba pod Vihorlatom - Jovsa - Kusín - Klokočov - Kaluža -Vinné - Porúbka - Chlmec - Humenné - Kamenica nad Cirochou - Belá nad Cirochou - Belá nad Cirochou - Belá nad Cirochou - Snina

4. deň - pondelok 15.VII. 2005 - Autom - nie bicyklom! 50 + 20 km pešo

Snina - Stakčín - Príslop - Kolbasov - Ulič -Uličské Krivé - Zboj - Nová Sedlica - peší výstup na Trojbod/najvýchodnejšie miesto SR - 22°34´03´´ východnej zemepisnej dĺžky a 49°05´18´´ severnej zemepisnej šírky - Nová Sedlica - Zboj - Uličské Krivé - Ulič - Kolbasov - Príslop - Stakčín - Snina

5. deň - utorok 16.VI.I 2005 - Piť sa musí. 35 km

Snina - Pčolinné - Snina

6. deň - streda 17.VII. 2005 - Stratení v Stratenej! 220 km vlakom

Snina - vlakom Horehronec s prestupom v Humennom 220 km smer - Stratená

7. deň - štvrtok 18.VII. 2005 - Východniarska diéta 220 km

Stratená - vlakom s prestupom v Margecnoch smer - Humenné - prestup na autobus smer - Belá nad Cirochou - autom smer - Snina

8. deň - piatok 19.VII. 2005 - Zbohom a dovidenia! 134 km

Snina - Belá nad Cirochou - Kamenica nad Cirochou - Humenné - Závadka - Topoľovka - Hudcovce - Tovarnianska Polianka - Tovarné - Sedliská - Vranov nad Topľou - Sačurov - Sečovská Polianka - Stankovce - Kravany - Bačkov - Dargov - Dargovský priesmyk - Svinica - Bidovce - Košické Olšany - Košice - presun vlakom - Bratislava

Text a foto: Ľuboš Horňák
lubo.hornak@gmail.com
www.nitovka.szm.com