Ráno ma prebudilo slnko - no sláva. Hádam sa počasie konečne umúdrilo! Keď som však otvoril okienko na našej chalúpke - zbadal som, že oblaky sú stále tu. Bol to len slabý výkrik v množstve mlieka na oblohe...Bolo však teplejšie ako v predchádzajúce dni. Tak som sa odhodlal na dres, krátke nohavice. Ale s návlekami...Ráno sme si dali ešte na zohriatie "tuhô". Vyrazili sme znova o desiatej, smer Dobrá voda. Zjazdom sme sa dostali do Smolenickej Novej Vsi a Smoleníc. Po ľavej strane sme mali ako na dlani smolenický zámok. Vznikol až v 14. storočí ako posledný zo strážnych hradov pri malokarpatských priesmykoch. Na začiatku 15. storočia bol kráľovským majetkom, neskôr patril pezinským a svätojurským grófom a od začiatku 16. storočia rodine Országovcov. Potom ho takmer dve storočia vlastnili Erdödyovci. Na konci 18. storočia hrad spustol a na začiatku 19. storočia vyhorel, takže zostali z neho iba ruiny, z ktorých vyčnievala len päťboká hlavná veža a bašty vonkajšieho opevnenia. Na začiatku 20. storočia začali jeho poslední majitelia, Pálffyovci, stavať na hradných ruinách historizujúcu stavbu terajšieho Smolenického zámku. Zo starého hradu pri prestavbe zachovali iba časť vonkajšieho opevnenia. Zámok dobudovali až po roku 1945. V súčasnosti patrí zámok SAV. Na zámku sa robia svadby a rôzne stretnutia SAV s medzinárodnou účasťou, čo určite neprospieva zachovaniu jeho pôvodného rázu, ale na druhej strane je to pre zámok skoro jediný zdroj príjmov, z ktorého môžu hradiť jeho nákladnú údržbu. Zámok sme však nechali zámkom - čakajú nás hádam zaujímavejšie vyhliadky! Odbáčame na Bukovú. No zbohom - hned na ráno také stúpanie...Na moje prekvapenie však meníme po pár sto metroch asfaltku za kamenistú cestu - do kopčeka. No ču už - aj to má svoju výhodu. Keď Vás prediehajú pekné dievčatá, je sa aspoň na čo pozerať! Trocha to síce zamrzí - ale keď vidíte nápis na drese - BREZNO, ani to tak nebolí. Tam majú iné "kopčoky" natrénované! Nie ako mi z dolniakov...Cesta bola dosť technicky náročná - ako sa o tom presvedčil už skoro v sedle do blata padnúci účastník...našťastie padol do mäkkého, hihi! Každé stúpanie sa raz končí. Znova sme sa počkali v "sedle"na pomalších. Znova si gemerskohorčania počkali, kým všetci budeme v zjazde - znova sa medzi nami spúšťali a kľučkovali...blázni jedny! Nádherným zjazdom po pokosenej lúke /neuveriteľne pekný pocit - jazda po takomto povrchu/ sme sa napojili na cestu smer Jablonica. Tu sa stala nemilá vec - Jožko spadol aj s bicyklom v 30-ke na zem. Vyskúšal, že predná brzda mu naozaj brzdí. Pri tom ako ho predbiehalo auto, si neskoro všimol, že pelotón spomalil. Zablokoval predné koleso a už aj letel...Vždy, keď počujem ten tupý náraz - cítim sa veľmi zle. Aj teraz to tak bolo. Keď som v spätnom zrkadle zbadal cyklistu na zemi, nebolo mi všetko jedno. V takom prípade netreba zmätkovať, hlavne v pelotóne. Netreba hneď brzdiť a ponáhľat sa pomôcť - to je to najhoršie. Všetky "prudké" zmeny sú len na škodu veci. Prešiel som ešte asi 40 metrov a keď som mohol bezpečne odbočiť, vrátil som sa späť. Našťastie sa nič nestalo - Jožko má pár nových odrenín a trocha "upravené" riadidlá. Umelohmotné vrchy prehadzovania nevydržali náraz a porúčali sa preč...Keďže sa dohodlo pri krátkom zastavení, že máme málo prestávok - naša cesta neplánovane viedla priamo do Jablonice. Kofola, pivo - už na nás čakalo. Vždy sa mi páči ten "nálet kobyliek" na nešťastných krčmárov...Tý sa majú čo obracať aby obslúžili naraz toľko smädných cyklopútnikov! Po doplnení tekutín sa vraciame na vedľajšiu cestu, ktorá vedie k Dobrej vode. Asfalt bol v celej dĺžke cesty, aj keď niekde už pomaly prehráva a nahrádza ho silnejší a nezdolatelnejší prvok - príroda. Nedá si vziať to, čo jej patrí! Prešli sme povedľa kameňolomu, ďalej do celkom zaujímavého kopčeka - zjazdom sa dostávame na dohľad k zrúcanine hradu Dobrá voda. Hrad postavili pravdepodobne v 13. storočí na mieste starého hradiska, po ktorom zostala iba časť zemného opevnenia na JZ od dnešných ruín. Zmienky o hrade sú až zo 14. storočia, z roku 1316, ked bol hrad kráľovským majetkom a strážil dnes už zaniknutú cestu cez hrebeň Malých Karpát. V roku 1394 sa stal súčasťou rozľahlých majetkov Stibora zo Stiboríc. Po jeho smrti dáva panovník hrad v roku 1436 Országhovcom, ktorý ho spravujú viac ako 130 rokov. Po vymretí rodu dáva kráľ hrad v roku 1584 Ungnadovcom, vyženením ho získavajú Erdódyovci a neskôr Pálffyovci. Obdobie renesancie v 16. storočí sa sústredilo najmä na prebudovanie predhradia s rozšíreným opevnením, takže vstup na horný hrad chránila cesta s tromi serpentínami, z ktorých každá mala svoj vlastný obranný múr. Hrad mal dobré hospodárske zázemie, listinné správy spomínajú aj vlastný mlyn. V 17. storočí ho spravovali zväčša iba panskí úradníci, ktorí sa starali najmä o svoj vlastný zisk. Časté majetkové spory a neudržiavanie hradu zapríčinili jeho postupný zánik, ktorý dovŕšil požiar v roku 1762, takže koncom 18. storočia tu bolo už len väzenie pre poddaných, ktoré spomína pri svojej návšteve aj A.Mednyanský. Opustený hrad pohltil les a pomaly sa rozpadáva. Až okato tu platí zíde z očí, zíde z mysle. Hrad by potreboval partiu nadšencov, ktorý by ho čiastočne odlesnili a stal by sa tak dominantou okolia navštevovanou turistami. Dobrovodský hrad je typom ranogotickej pevnosti s najstarším horným hradom, kde stál jednoduchý poschodový palác ukončený po oboch stranách hranolovými vežami. Obranu tvorila polygonálna bašta na východe. Za čias Országovcov bola postavaná mohutná polkruhová bašta na západ od paláca, ktorá chránila vstup cez novú hranolovú vežu s bránou. Dobudovanie predhradia počas tureckého nebezpečenstva bolo logickým zabezpečením hradu z jeho najslabšej - prístupovej časti. Areál poskytol priestor pre hospodárske budovy a jeho veľkosť dovoľovala vybudovať prístup tak, aby viedol popod polkruhovú baštu. Bolo to dosiahnuté vytvorením koridoru s malou baštou. Tým obrancovia dosiahli, že do hradu sa vstupovalo troma serpentínami a cez štyri brány. Horný hrad si zachoval vonkajšie murivo veží (prakticky ide už len o dve steny ohraničujúce priestor veží a paláca) a časť opevnenia, ako aj fragmenty konštrukcií, okenných záklenkov a strieľní. Dobre viditeľné sú stopy po trámoch stropov v murive a zachovala sa aj časť kuchyne s výlevkou a kamennou doskou. Z paláca ostalo len obvodové murivo na severnej strane zvonku podopierané tromi operákmi. Na východe hradu tvoria jeho obrys hrubé múry obrannej bašty a na západe ostali stopy po strážnici v murive brány do hradu. Tieto časti pôsobia zachovalým dojmom, avšak pri pozornejšej prehliadke vám neujdú veľké kaverny v múroch a pilieroch. Najviac poškodené je obvodové opevnenie hradu. Najzachovalejšia z neho je západná bašta pri vstupe do hradu, po susednej bašte toho však už veľa neostalo. Stopy po tretej bašte a obvodovom múre nájdete v hustom lesnom poraste, ktorý pochováva túto malebnú zrúcaninu. K nemu však viedla znova cesta do kopca - a podľa domácich, tu by nám bicykel nepomohol, skôr by zavadzal...Mal som na výber: bola jedna hodina poobede-buď sa najem v tunajšej reštaurácii, alebo sa rozhodnem ísť na hrad. Cesta tam aj späť vraj trvá od reštaurácie pod hradom cca 45minút. Odchod bol stanovený na 14:00. Zistil som však podstatnú vec - v reštaurácii majú DRŽKOVÚ polievku!!! Čo teda vyhralo u mňa? Hmm, pudy/teda hlad/ boli silnejšie - hrad Dobrá voda ma počká, aspoň je dôvod vrátiť sa sem, že?! Čierne pivo mi dalo rýchlo zabudnúť tiež... O 14:00 presne vyrážame ďalej. V Dechticiach odbáčame doprava. Po miernom kopčeku sa znova rozhodujeme. Buď pokračovať smerom na Trstín, alebo odbočkou smer Katarínka. Obloha sa nebezpečne zaťahuje, jej ťažke tmavé mraky sú predzvesťou zaujímaveho "intermezza". Peťo Patsch oberá čerešne, Jožka vidím, že už šliape do pedálov smer Katarínka. Netuším čo to je - ešte fotím Peťka a už upaľuje aj on za Jožkom. Mne sa dvakrát nechce. Cesta, ktorou sa vydali je znova blatovo-kamenistá. A do kopca...Dnes už ich mám dosť - "kamenistých výšľapov". Peťko mi však pripomenul jednu nemilú vec - Jožkov fotoapárat...odložil si ho totiž u mňa v brašni po páde. Takže aj keď nerád, pustil som sa aj ja v ich stopách...ktoré už medzitým aj tak v blate zmizli do nenávratna...Celú cestu do kopca som si v duchu nadával, načo je to dobré... Prišli sme cez lesnú cestu na voľné priestranstvo - tu už pršalo a sem-tam sa ozvalo aj hrmenie! Cestička ku Katarínke vedie popri starej horárni s koľajnicami. Jej správca je vášnivý fanúšik historickej, dnes už neexistujúcej lesnej železničky, ktorá kedysi premávala v okolitých lesoch. A tak si ju aspoň na pár metroch sprítomnil.Tu sme pod šindľovou strechou horárne prečkali najprudší lejak. Bola to našťastie taká letná prehánka, po 10 minútach bolo po všetkom! Ku Katarínke /stále som vlastne nevedel kam to vlastne idem?/ sme to mali naozaj čo by kameňom dohodil... Tu sme stretli aj Jožka - pred dažďom sa skryli viacerí v útrobách zrúcaniny kláštora Katarínky. Počiatky starobylého kláštora a Kostola svätej Kataríny Alexandrijskej siahajú až k legende z konca 16. storočia, v ktorej sa v týchto miestach zjavovala sv. Katarína. Výstavba staršieho kostola a základy kláštora sa datujú do roku 1618. V polovici 17. storočia bol vypálený a prestavaný. Kláštor postupne zanikol v 18. storočí. Sú tu pomerne zachované obvodové múry kostola a kostolnej veže, neďaleko rozoznateľné zvyšky kláštora. V letných mesiacoch sa tu konajú mládežnícke tábory venované záchrane pamiatky. Kláštor patril františkánom, zrušený bol dekrétom cisára Jozefa II. v roku 1786. Odvtedy komplex budov začal pustnúť a meniť sa na ruiny. Veľmi pekná internetová stránka o Katarínke je : http://benignus.szm.sk/Katarinka/Katarinka_skusenosti.htm Konečne som teda zistil, kam nás naše kone dotiahli. Zrúcanina kláštora. Tak ako som sem išiel nerád - tak sa mi tu nakoniec páčilo. Teda veľmi! Mám rád takéto miesta. Aj hrady a prechádzky po starých mestách. Vždy na mňa pôsobí atmosféra storočí minulých. Aj tu som hned pocítil zabudnutú minulosť a jej krásu. Veľkosť zrúcanín Katarínky je nádherná, niekdajší štít kostola meria 22 metrov. Veľmi príjemné miesto s pekným výhľadom na Malé Karpaty. Areál sa nachádza v prírodnej rezervácii Katarína vyhlásenej roku 1984 chrániacej zvyšky lesostepných a lesných teplo a suchomilných spoločenstiev. Regionálne významný výskyt jašterice zelenej.Brrr... Oddych medzi starými stavbami mi pomáha nabrať znova silu. Aj tu tomu bolo rovnako. Po fotení sme sa vydali na spiatočnú cestu po zle zjazdnej ceste - znova na cestu spájajúcu Dechtice a Trstín. V zvlnenom teréne sme sa ja a Paľo oddelili od ostatných. Dievčatá z Brezna nás síce znova trhli" do kopca, ale veď mi im to prepáčime - keď sú tak pekné...Trstínom sme sa v spoločnom rozhovore s Paľom dostali cez Smolenice znova do starého dobrého cieľa nášho dnešného cyklistického dňa. Zaparkovali sme v reštaurácii s príznačním názvom - Jahoda. Jedna taká tu aj obsluhuje, - jahôdka, šikovné dievča. Znova sa mala čo obracať, "kobylky" prileteli... Ale pekne sa usmieva, to Vám môžem povedať! Hádam tu bude aj niekedy nabudúce, papa!!! Prišli Peťo Patsch, Braňo Sýkora, Peťko Kečkéš, Jožko Bocko-pivo a kofolu už mali pripravené. Navečerali sme sa, ja s Peťkom pozreli chvíľu film v TV - dávali Ružového pantera - nemôžem si pomôcť, nepoznám lepšiu komédiu. Z reálneho sveta...A o siedmej večer už sme sedeli v chatke. Prišlo aj na "koštovku" Braňovho červeného vínka, to by sa pilo po darovaní krvi-mňam! Rozlúčili sa s nami Jozef a Paľo, vracali sa do Malaciek. Ako som tak stál vonku pred chatkou - prišli aj beťári z Bycyglo Trnava - vraj im nevychádzajú peniaze a počet členov čo spia v chatkách. Vraj "zaregistrovali ste sa?" Ja im na to "jasné, čo sa nepamätáš? Veď s nami prišla STV!" "Ahá, jasné" hneď si chalan spomenul...A už boli fuč-ešte sa aj ospravedlnili. Tak som sa tešil, že platenie máme v suchu! Ale o 10 minút tu boli znova - a už sme vedeli, že neobídeme bez platenia. Čo už, mohlo byť na čaj so šlahačkou. Večer bol totiž zadaný country zábave. Ja som sa však nezúčastnil - bol som unavený a preto som ostal v chatke a zaľahol som o deviate. Rozlúčil som sa s Peťom Patschom, išiel tiež domov. Nás to čakalo v nedeľu ráno. Kedy sa vrátil Peťko a Jožko - to už som nezaregistroval - spal som spokojným spánkom až do nedeľného rána.

SUMÁR 3 DŇA DÁTUM: 11.JÚN 2005 LOKALITA: :JAHODNÍK-TRSTÍN-JABLONICA-DECHTICE-JAHODNÍK CELKOVÝ ČISTÝ ČAS: 4:00:37 /10:00-19:00/ PREJDENÉ KM:68.90 MAX RÝCHLOSŤ:62.0 PRIEMERNÁ RÝCHLOSŤ:17.2

---

4 DEŇ - 12.6.2005-nedeľa

Ráno ma zobudil budík o 7:00. Večer som išiel do nočnej, preto som chcel yvraziť čo najskôr. Peťko už bol tiež pripravený - len Jožko si veselo odfukoval ďalej! Vraj prišiel až nadránom. Tak sme ho nechali - nech sa ešte trocha prespí. Nakoniec sa nám podarilo vyraziť po rozlúčení sa s Jožkovými novými známymi z Brezna pred pol desiatou. Jožko sa nevedel dočkať prvej otvorenej krčmy - tá sa nám postavila po zdolaní Veľkých Orešian do cesty až v nasledujúcej obci - Dolných Orešanoch. Kofola na aké-také vzchopenie sa stačila. Myslené Jožkove-vzchopenie. Zvlneným terénom sme pokračovali po prázdnej Malokaratskej vínnej ceste cez Doľany, Častú s Červením Kameňom Na nádvorí dnešného hradu Červený Kameň stál už v polovici 13. storočia kamenný hrad, ktorý bol súčasťou pohraničnej sústavy hradov, tiahnúcej sa od Bratislavy až po Žilinu. Tento pôvodný hrad zanikol v prvej polovici 16. storočia, keď jeho vtedajší majitelia, augsburskí podnikatelia Fuggerovci, vybudovali v rokoch 1535 - 1537 po jeho obvode novú pevnosť s ústredným štvorcovým dvorom a štyrmi nárožnými baštami. Základom pevnosti bolo pôvodne iba juhovýchodné obytné krídlo, v ktorého suteréne boli rozsiahle skladovacie priestory. Štyri nízke a široké bašty postavené na obranu pevnosti, boli prispôsobené vyspelej delostreleckej obrane systémom kazemát a strelných komôr s dômyselným riešením vetrania a odsávania dymu po výstreloch. Pevnosť dobudoval po roku 1588 jej nový majiteľ Mikuláš Pálffy dostavbou ďalších dvoch poschodových obytných krídel a jedného prízemného krídla na severozápade. Pevnosť sa tak stala zároveň honosným renesančným zámkom, ktorého obytné priestory zariadili umelecky vyspelým interiérom. Neskoršie prestavby už iba zvyšovali reprezentačnosť rodového panského sídla. Aj keď bol hrad v nasledujúcich storočiach niekoľkokrát poškodený požiarom, Pálffyovci, ktorí boli jeho vlastníkmi až do druhej svetovej vojny, ho vždy opravili, takže sa nám dodnes zachoval vo svojej historickej podobe. Objekt dnes slúži ako múzeum nábytku. Prejdeme Dubovú, ďalej mesto preslávenej modranskej keramiky - Modru bez zastávky až do Pezinka. Tu na námestí pred mestským úradom sme sa zastavili v reštaurácii - nedali sme si však preslávené pezinské vínko - ale pivo. Ja - keďže večer idem do práce - špecialitku, horúcu bielu čokoládu. Odporúčam, hlavne keď budete mať také "všeljaké" počasie aké sme mali aj mi v tento deň... Cez Svätý Jur sme vstúpili po štyroch dňoch do hlavného mesta Slovenskej republiky - Bratislavy. Po cestách-necestách pre cyklistov, cez Prístavný most sme sa dostali do Petržalky - tu na rozlúčku a osvieženie nasledovalo zastavenie v bufete pri podjazde. Naše cyklocesty sa rozdelili pri Technopole - každý išiel tou svojou. Teda ja s Peťkom sme ešte chvíľu pokračovali spolu. "Ahoj!" - a už idem sám popri ramene. Ramene plnom rôznych živočíchov. Naposledy to bola veľká asi 40 cm korytnačka ktorá si veselo plávala smerom k nemocnici...asi išla pozrieť sestričky...Dobicyklovania!

SUMÁR 4 DŇA DÁTUM: 12.JÚN 2005 LOKALITA: :JAHODNÍK-HORNÉ OREŠANY-PEZINOK-BRATISLAVA CELKOVÝ ČISTÝ ČAS: 3:17:37 /09:15-14:00/ PREJDENÉ KM:66.27 MAX RÝCHLOSŤ:55.0 PRIEMERNÁ RÝCHLOSŤ:20.1

---

Skončil sa náš spoločný predĺžený cyklovíkend. Prvý "cykloturistickonárodnozrazový". Počasie nevyšlo, tak ako by sme chceli... Program na zraze a organizácia asi rovnako mohli byť lepšie, ale to už je vec diskusie. Na škodu veci bola podľa mňa skladba programu - dve najzaujímavejšie krásy okolia - Smolenický zámok, jaskyňu Driny nechali usporiadatelia zjazdu na posledný deň-nedeľu. Vraví sa - to najlepšie na koniec, ale v tomto prípade to bolo na škodu veci. Veľa ľudí "zdaľeka" odchádzalo v nedeĺu ráno domov...a teda smolenický zámok ostal bez návštevy. Čo je škoda, lebo ináč je pre verejnosť uzavretý...Myslým však, že máme za sebou veľa nových zážitkov, veľa nových možností na cykloturistiku, veľa nových miest, ktoré stoja za opätovnú návštevu, veľa nádejí do budúceho roka - keď 11. NZC usporiadajú Brezňania. Sme celý, bicykle taktiež vydržali ťazký terén, Peťko a Jožko si vyskúšali jazdu s nákladom. Naťažko. Ako príprava na našu cykloakciu roka ŠUMAVA´05 to malo svoje opodstatnenie. Tam nás bude čakať ťažší terén, viac km a hlavne viac dní - hádam konečne aj "nadivoko" v lone prírody! A samozrejme, cesta bola aj príprava na augustovú akciu - akciu plnú voňavého vínka, milých ľudí a drevených kostolíkov - na východ Slovenska.

PS: Jedno upozornenie:

Jahodník nie je pre mobilomaniakov - príjem neexistuje. Teda áno -ale až po cca 1km od chatiek smerom nadol k Smoleniciam!!!Aj to dosť chabý!
"Spísal": lubo.hornak@gmail.com

REKAPITULÁCIA TRASY: SPOLU 258 KM

1. deň - štvrtok 9.VI. 2005 - Na Mauacky! 46 km
Bratislava - Devín - Devínska Nová Ves - Devínske Jazero - Zohor - Láb - Plavecký Štvrtok - Malacky

---

2. deň - piatok 10.VI. 2005 - Jahodnícke jahôdky 77 km
Jahodník - Lošonec -Majdan - Olšovský Mlyn - Rybáreň - Sološnica - Plavecké Podhradie - Plavecký Mikuláš- Plavecký Peter-Prievaly -Cerová -Rozbehy - Sokolské chaty-Horné Mlyny -Trstín -Smolenice - Smolenická Nová Ves -Horné Orešany - Smolenická Nová Ves - Jahodník

---

3. deň - sobota 11.VI. 2005 - Katarína, Teba som nečakal! 68 km
Jahodník - Smolenice - Trstín - žel. Stanica Buková - Horná Raková -Jablonica - Suchánka - Dobrá Voda - Dechtice - Katarínka - Naháč - Trstín - Smolenice -Jahodník

---

4. deň - nedeľa 12.VI. 2005 - Zbohom a dovidenia! 66 km
Jahodník - Horné Orešany - Dolné Orešany - Doľany - Častá - Dubová - Modra - Pezinok - Svätý Jur - Bratislava

---